Hiding - 1.časť ♥

Pripravila som si pre vás, dá sa povedať, 1.časť príbehu Hiding. Ak sa vám bude páčiť, zanechajte komenty pod článkom :) 

Snažím sa. Naozaj sa snažím.
Ocitli ste sa niekedy v takej situácií, že ste nevedeli, čo máte povedať? Dokonca aj tí najbližší ľudia sa mi začali pomaličky strácať. Mojou neprítomnosťou a posadnutím, si neuvedomujem, koľko ľudí sa mi stráca z dohľadu. Posledné dni, dokonca posledný mesiac, som bola veľmi uzavretá do seba. Nemám sa s ľuďmi o čom baviť. Sú aj takí ľudia, že svoje šťastie vedia pekne hrať, ale ja medzi nich nepatrím. Som už raz taká. Keby som s ľuďmi v takomto stave viac komunikovala, len by som ich nakazila mojim nešťastím. Aj to sa mi stáva v poslednom čase veľmi často. Veľa krát mojou vinou ľudia zostali zranení. Už nechcem, aby sa to opakovalo.
Ako aj pred 5 hodinami, stále sedím na tom istom mieste. Knihu mám v ruke a čaj položený na stolíku. Mobil som celkom prestala používať z viacerých dôvodov: 1. Pozerať sa na prichádzajúce hovory a správy, bez toho aby ste ľuďom odpísali, niekedy naozaj bolí.
2. Facebook a Twitter mi už idú na nervy. Každý si tam vylieva srdce a veľmi zveličuje. Málokedy je pravda, čo tam ľudia píšu. A dobre. Zoberme si to takto, keby to aj pravda bola, nevešala by som to na medzinárodnú sociálnu sieť nech to každý vidí. Trošku aj choré, nemyslíte?
Mama ma volala nakupovať, ale ja som len kývnutím hlavy naznačila, že nejdem. Nechcem, aby sa ešte aj ona so mnou trápila. Má veľa vlastných problémov. Doteraz sme si boli veľmi blízke, ale časom sa to zmenilo. Dalo by sa povedať, že som aj vyrástla, ale to by bolo trochu neslušné. Veľa detí vychádza s rodičmi dobre aj v staršom veku. Možno to bolo aj to, že ja som mala len mamu.
Nikomu som zatiaľ nepovedala hlavnú príčinu môjho "stavu". Myslím, že to bolo aj preto, lebo som ho sama nevedela určiť. Potrebovala som len trochu času nato, aby som si vyčistila hlavu.
Mojou častou spoločníčkou, bola moja mladšia sestra Sarah. Vždy mi ako tak vedela zlepšiť náladu. Podľa mňa, sú malé deti riešením na všetko. Keďže ich ešte nenaučili klamať, vždy vám povedia pravdu a sú také zlatučké, že proste nemôžte skrývať úsmev. Mama mi ju aj teraz nechala na starosti.
,, Čo to čítaš, Em?" spýtala sa tým jej roztomilým hláskom.
,, A nič také zaujímavé pre teba," usmiala som sa a odložila som knihu na stolík.
Sarah mala 5 rokov a bolo to najmúdrejšie dieťa aké som poznala. Takéto dni som zbožňovala. Len sme tak sedeli v našom veľmi pohodlnom kresle, (ktoré mama kúpila len prednedávnom, práve z tohto dôvodu) a čítali sme si knihu, ktorú Sarah vybrala. Pomysleli by ste si, že také malé dieťa neobsedí na mieste, ale Sarah bola celkom iná. Dokázala počúvať a len tak sedieť.
V tento deň vybrala jej najobľúbenejšiu- Ariel, malá morská víla. Síce sme to čítali už nespočetne krát, ju to neomrzelo. Dokonca, aj ja, čo veľmi neverím na takéto sladké reči, musím priznať, že je to očarujúci príbeh. Vzdať sa niečoho tak špeciálneho, len preto aby ste mohli byť so svojou láskou.
Pomaly som začala čítať a Sarah mi zaspávala v náručí. Vždy bola taká krásna, keď spinkala.
Potichu a pomaly som ju zdvihla a uložila na kreslo. Zobrala som jej obľúbenú deku a pomaličky, aby sa neprebudila, som ju ňou zakryla.
Tu dole som už nemala, čo robiť, tak som vyšla hore do izby.
Moja izba v posledných týždňoch nebola nijaká sláva. Moja nálada sa na nej odzrkadlila. Všade boli porozhadzované veci a knihy.  Naokolo som mala povešané plagáty, dokonca aj skrine som mala polepené. Nehanbila som sa zato. Väčšina mojich spolužiakov je proti takýmto veciam, radi si svoju izbu udržujú elegantnú. Síce som ani v jednej z tých izbe ešte nebola, ale tak som to od nich počula. V škole som nebola veľmi populárna a ani ma to moc netrápilo. Rada som sa skrývala v knižnici, jasné že sama. Skoro nikto ani o mňa nezakopol.
Bola som veľmi hrdá na môj nápad so svetielkami. Mamina chcela vyhodiť nedávno už staré svetlá, čo sme mali na záhrade, ale ponúkla som sa, že si ich zoberiem. Nevedela som ešte, čo s tým urobím, ale nakoniec som sa rozhodla, že si ich povešiam nad posteľ a bol z toho naozaj veľmi pekný efekt.
Keďže som moc nechcela vychádzať von medzi ľudí a Sarah spala, ľahla som si aj ja. Po chvíľke ma už unášali moje sny.
                                                               ......................
Zobudila som sa na zvonenie môjho telefónu, už som ho chcela ignorovať, keď som na displeji zbadala napísane Mama. S povzdychnutím som to zdvihla:
,, Mami, je všetko v poriadku?" ako keby naschvál vyšli tieto slová z mojich úst.
No na druhej strane sa mi neozvala mama.